Jedinečná, tradičná, ručne robená keramika                                                              
 

 

VÝROBA

 

1. Spôsoby získavania a spracúvania hliny

Najjednoduchším spôsobom získavania hliny je povrchová ťažba. Vtedy sa hlina jednoducho nakope a ďalej spracuje. Ďalšími spôsobmi získavania hliny je podpovrchová alebo hlbinná ťažba. Pri tomto spôsobe získavania sa z hliny, ktorá sa väčšinou nachádza od 0,5 až 12 metrov pod zemou odstráni odkrývka, ktorú tvorí ornica piesok, štrk a ďalšie nežiadúce suroviny. Na točenie sa používa najmä ílovitá hlina, ktorá je dobre tvarovateľná v prírodnom stave a pevná po vypálení. Okrem ílovitej hliny používame na výrobu úžitkovej keramiky najmä pekáčov takzvanú šamotovú hlinu do ktorej je pridávaný kremičitý piesok. Ten dodáva výrobku väčšiu pevnosť a teplovzdornosť

Okrem odkúpenej hliny od dodávateľov spracúvame Surovú a pokopanú hlinu nanesie do kade a zaleje ju vodou. Nasledujúci deň hlinu premieša na jemnú, blatovitú hmotu, ktorú precedí cez sito. Takto pripravenú hmotu naleje na sadrové formy, ktoré vypijú prebytočnú vodu. Túto hlinu už len premiesi, aby odstránil prebytočný vzduch. Takto spracovaná hlina je pripravená na točenie. Na mesiac si takto dokáže môj respondent vyrobiť a spracovať okolo dvesto kilogramov hliny. Hlinu uskladňuje v chladnej a vlhkej miestnosti v debniach, ktoré sú zakryté igelitom, aby sa hlina úplne nevysušila a nestratila, tak svoju tvárlivosť.

Vo veľkých fabrikách sa na prípravu hliny používajú stroje, ktoré značne urýchľujú a uľahčujú proces spracovania hliny. „Vo fabrike sa dá tak, že hlina sa zomelie v bubnovom mlyne cez vibračne sito ide do jamy, odtiaľ sa ťahá do kalolisu a z kalolisu sa vyťahuje už hotová hlina“

 

2. Pracovný postup pri točení

Vynájdenie hrnčiarskeho kruhu dodalo keramickým výrobkom väčšiu symetrickosť a jemnosť. Hrnčiarsky kruh sa skladá z hlavice a zvislého hriadeľa, ktorý je umiestnený v zotrvačníku. Keramické kruhy sa v minulosti vyrábali z dreva a boli poháňané kopaním do zotrvačníka, ktorý býval okovaný železnou obručou. Vynájdenie elektriny a elektrických kruhov značne urýchlilo a uľahčilo prácu hrnčiarov. Moderné elektrické kruhy a ich jednotlivé časti sú väčšinou železné a rýchlosť otáčania na takomto kruhu je regulovaná pedálmi. (Obr. č.1 ) (Archívny materiál)

Vytáčanie nádob na hrnčiarskom kruhu je veľmi náročné a vyžaduje si to určitú zručnosť a cvik. Každý hrnčiar má svoj zaužívaný spôsob točenia, aj keď základný postup točenia je všade rovnaký, dôležité je, aby vedel, čo sa stane s hlinou určitým pohybom rúk a prítlakom prstov. Na točenie sa používa dobre tvarovateľná hlina, ktorú treba pred točením poriadne premiesiť a zbaviť ju vzduchových bublín. Z takto prichystanej hliny si hrnčiar vytvaruje hlinené hrudky – akési gule. Hlinené hrudky sa vážili, aby množstvo hliny určenej na výrobok bol jednotný. Dnes majú hrnčiari tak vycvičené ruky, že obyčajným poťažkaním v ruke prídu na správne množstvo hliny. Na hlavu kruhu sa nanesie prítlakom tenká vrstva hliny. V strede hlavy kruhu sa tak vytvorí hlinené lôžko, na ktoré hrnčiar prilepí už prichystanú hrudku. (Obr. č.2) Hrudku hodí do stredu otáčania a silným pritláčaním dlaní sa hmota vycentruje. Palcami naznačí v strede hrudky jamku. Vytvorí tak hrubostennú misku.(Obr. č.3) Tlakom palcov vytvára jej dno, až je potrebnej hrúbky. Potom vloží do misky jednu ruku, druhou jej zvonku pomáha a ťahá hmotu nahor. Vznikne tak základný valcovitý tvar, nazvaný kachlica, z ktorej sa vytáčajú ďalšie tvary. (Obr. č.4) ( ŠTULLEROVÁ 1987: 139) Vyťahovaním kachlice do výšky a vydúvaním brucha vznikajú džbány a vázy. Stláčaním kachlice nadol a rozťahovaním hmoty na strany sa robia misy a taniere. Hlina sa stvárňuje medzi prstami, alebo pomocným náradím, ktoré si výrobca sám zhotovuje a upravuje. Na vydúvanie úzkych nádob sa používa takzvaný kulmík, môže to byť aj vareška. (Obr. č.5, 9) Zvonku sa vyrovnáva povrch predmetu drevenými čepeľami. (Obr. č.6, 9) Je veľmi dôležité, aby mala nádoba všade rovnakú hrúbku stien. Povrch nádob a tanierov sa zahladzuje celuloidom, morskou hubkou alebo namočenou kožou.(Obr. č.7, 9) Keď je predmet vytočený odrezáva sa z hlavice kruhu drôtikom, ktorý ma na svojich koncoch uchytené drevené kolíky (Obr. č.9) Na vnútorných okrajoch tanierov sa po vytočení dotvoria pre dekoračné účely ozdobné dierky, rôznych tvarov pomocou vyrezavátok, ktoré si každý výrobca vyrába sám. (Obr. č.8) 

Výrobok sa potom odkladá na zatuhnutie. Tým, že sa výrobok vytočil, podľa požadovaného tvaru neznamená, že je hotový, u džbánov a košíkov sa dotvára uško a začisťuje dno. Uchá na džbány sa vopred vytvarujú a nechajú sa obschnúť. Miesta, kde sa budú uchá pripájať, sa poškrabú a uchá sa prilepia šlikrom, čo je vlastne hlina rozmočená vo vode. Spoje sa potom zaretušujú. (Obr. č.10) Dno nádoby sa zahladzuje plsteným alebo koženým predmetom. Na vyrovnanie dna nádoby z vonkajšej strany sa používa takzvaný fízel. (Obr. č.9) U tanierov sa obtáča dno so železnými otáčacími nožmi, ktoré sa v minulosti označovali ako trachlín. (Obr. č.9). Pri obtáčaní sa môžu opraviť drobné nerovnosti, ktoré vznikli pri samotnom točení.

Ďalšou technikou výroby, ktorú využíva môj respondent je liatie do sadrových foriem. Ide o veľmi jednoduchú techniku, pri ktorej sa do foriem leje liacia hmota, ktorá obsahuje iba 20- 40% vody a prídavok stekuťovadla. Ako stekuťovadlo sa používa kryštalická sóda a vodné sklo. Túto tekutú hlinu odkupuje môj respondent zo Slovenskej ľudovej majoliky v Modre. Týmto spôsobom vyrába tie výrobky, ktoré majú zložitý tvar a nedali by sa vytočiť na hrnčiarskom kruhu. Sú to napríklad srdcia, keramické vajcia, gule alebo oválne čutory. Do suchých a čistých sadrových foriem nalejeme liaciu keramickú hmotu. Hmotu ihneď po naliatí opatrne zamiešame, aby sa vypudili vzniknuté vzduchové bubliny. Sadrová forma odsáva vodu a na jej stenách sa usadzuje tuhá keramická hmota. Pri vytváraní črepu hladina liacej hmoty klesá, treba ju preto dolievať, aby horný okraj nádoby mal rovnako hrubú stenu ako iné časti. Hrúbku črepu kontrolujeme v nalievacom otvore. Po dvoch až desiatich minútach sa musí hmota vo forme pomaly premiešať, aby sa nevytvorili usadeniny. Keď črep dosiahne žiadanú hrúbku, vylejeme prebytočnú liaciu hmotu otáčavým pohybom z formy. Horný poliaty okraj formy začistíme. Odliatok necháme chvíľu preschnúť a vyberieme ho z formy. Horný nalievací otvor orežeme. Na črep pripevníme ucho alebo iný detail, tak že plochy spojov poškrabeme, natrieme šlikrom a potom ucho alebo iný detail mierne pritlačíme. Prebytočný šliker zotrieme. Spoj uhladíme a začistíme kúskom kože. (ŠTULLEROVÁ 1987: 161) Takto pripravený výrobok je pripravený na sušenie.

Pri výrobkoch, ktoré majú zložitejšie tvary a vyžadujú si modelovanie sa používa technika zatláčania hliny do foriem. Táto technika veľmi urýchľuje proces výroby, pretože sa nemusí každý výrobok modelovať osobitne. Najprv je potrebné, pripraviť si formy. Pre tento účel sa využíva sadra. Vymodelovaný a zatuhnutý výrobok vložíme do dreveného rámu a zalejeme ho tekutou sadrou. Sadru necháme zatvrdnúť a model vyberieme. Je dôležité aby sme výrobok pred zaliatím natreli mydlom alebo olejom, aby sa naň sadra neprilepila. Hlinu potom natlačíme do takto prichystanej sadrovej formy. Prebytočná hlina sa odstráni a hotový výrobok vyberieme. Ide predovšetkým o ploché a malé výrobky – drobnosti ako napríklad srdcia a anjeli. Zatuhnutý výrobok sa oretušuje a zahladí hubkou.

V súčasnosti si môj respondent vyrába všetky výrobky sám, pri výrobe mu pomáha rodina.

 

3. Sušenie

Po skončení predchádzajúcich operácií sa odkladajú tieto výrobky k sušeniu. Tým, že hotové výrobky odloží do regálu na sušenie, neznamená, že preňho práca skončila. Predovšetkým musí dbať na to aká teplota je v miestnosti a či táto teplota vytočeným výrobkom bude vyhovovať. Pri sušení je potrebné jednotlivé výrobky neustále kontrolovať. Taniere sa musia párovať a prekladať aby sa nedeformovali. Výrobky sa musia prekladať prípadne aj na iné miesto podľa teploty vzduchu v okolí výrobkov. Toto všetko je potrebné, ak sa výrobky sušia prirodzeným spôsobom, teda voľným nasávaním tepla. Tento spôsob sušenia využíva aj môj respondent. Vo veľkovýrobni sa sušiace priestory nachádzajú v komorách, do ktorých sa vháňa prebytočné teplo z pecí. Pod výrobky väčších rozmerov sa dáva novinový papier alebo jemne mletý šamot, aby sa dno pri schnutí neprilepilo o dosku. Je dôležité, aby sa výrobok rovnomerne zmršťoval teda schol. Výrobky sa sušia na drevených doskách z mäkkého dreva. (Archívny materiál) Sušiť sa nesmie pri vysokých teplotách, pretože by popraskali. „Na sušenie je ideálna izbová teplota okolo dvadsať stupňov celzia“ Respondent svoje výrobky suší priamo v džbánkarskej dielni. (Obr. č.11) Doba sušenia závisí od veľkosti výrobku. Ak je výrobok suchý je pripravený na pálenie.

 

4. Prvé a druhé pálenie

Vypalovacie pece završujú celý proces výroby keramiky. Dávajú výrobku konečný vzhľad a vlastnosti. Vypalovacie pece sa v priebehu tisícročí vyvíjali a zdokonaľovali. Systém pálenia je prakticky rovnaký. Najväčšie zmeny pri pálení priniesli nové palivá ako – nafta, plyn a elektrina. V minulosti sa využívali hrnčiarske poľné pece, ktoré boli vykurované drevom. V súčasnosti sa však používajú elektrické pece, ktoré majú oproti poľným veľa výhod. Najdôležitejšie je, že sa ľahko ovládajú, dá sa na nich regulovať teplota a neúspech pri vypaľovaní býva minimálny. Poľné pece na západnom Slovensku už prakticky nikto nevyužíva. Môj respondent páli keramiku v dvoch elektrických peciach s obsahom 1 a 2 m3. (Obr. č.12, 13) Pec je zvnútra vymurovaná teploizolačnými materiálmi ako je, Iskor, Tenzirex, Alporit, Lesil, Terkalit v minulosti sa murovala šamotovými tehlami. (ŠTULLEROVÁ 1987: 73) Vo veľkých keramických dielňach akou je Slovenská ľudová majolika sa využívajú veľké stojace kruhové alebo tunelové pece. Tie sú vykurované plynom alebo elektrinou. (Archívny materiál)

Pred prvým pálením sa musia keramické výrobky dostatočne vysušiť. Prvé pálenie sa nazýva prežahové. Prežah sa páli pri teplote 900 oC až 1000 oC, záleží to od toho z akej hliny je črep výrobku. Výrobky sa do pece kladú tak, aby sa využil celý vypalovací priestor. Pri prvom pálení sa vysušené výrobky môžu do pece klásť na seba. Nezlepia sa, pretože sa nevypaľujú na takú vysokú teplotu, pri ktorej sa črep spečie a mäkne. Pri paléní sa z keramických výrobkov vyparí zvyšok vlhkosti v črepe. Teplota v peci musí stúpať pomaly, inak by v stenách črepu vznikli trhliny. Pri vyššej teplote okolo 350 oC stráca črep plastickosť a pri teplote 900 oC sa plastickosť stratí úplne. Ďalším zvyšovaním teploty sa na črepe zmenšujú póry a vznikajú taviteľné roztoky kremičitanov. Črep sa postupne spevní a nestráca tvar. Pri teplote nad 1000 °C by sa črep začal deformovať a následne by sa skvapalnil. (ŠTULLEROVÁ 1987: 76) Vypálenie prežahu trvá okolo osem hodín.. Po vypálení črep mení farbu a hmotnosť. Farba črepu po vypálení taktiež závisí od druhu pálenej hliny. Črep z červenej alebo žltej hliny má po prvom pálení červenkastú farbu a prežahnutý črep z bielej farby má farbu bielu. (Obr. č.14) Pec sa nechá po vypálení vychladnúť približne na 15 hodín a prežahové výrobky sa z nej vyberú.

Pred druhým pálením sa na vypálený črep nanesie glazúra, na ktorú sa maľuje. Takto oglazúrovaný a namaľovaný výrobok je prichystaný do pece na druhé pálenie. To sa nazýva aj ostrý alebo hladký výpal. Pri druhom pálení sa výrobky nemôžu ukladať na seba, ako tomu bolo pri prvom pálení, pretože by sa oglazúrovane črepy zlepili dokopy. Pece sa preto upravujú. Majú vytvorené z poschodia, ktoré sa zhotovujú z karborundových platní, valcov a iných vhodných tvarov. Jednotlivé poschodia sú prispôsobené veľkosti a jednotlivým tvarom výrobkov. Ak je pálený predmet glazovaný odspodu je pokladaný na podstavce a hroty zo žiaruvzdornej hmoty. Druhé pálenie je pomerne kratšie ako prvé. (ŠTULLEROVÁ 1987: 77) Glazúra sa pri druhom pálení roztaví a vytvorí na črepe hladkú sklovinu. Druhé pálenie sa páli pri 980 oC až 1020 oC. Vypaľovacia teplota však závisí od typu farby a glazúry. „Po druhom pálení sa výrobok prekontroluje či nieje kazový alebo prasknutý, popraskané výrobky sa vyhodia a keď sú len trochu kazové nanesie sa tam farba alebo glazúra a znovu sa vypália“

Po druhom pálení a prekontrolovaní je výrobok hotový a pripravený na predaj.

Tretie pálenie sa teda robí pri oprave kazových výrobkov alebo ak sa na oglazúrovaný a vypálený črep lepia nálepky. Túto techniku zdobenia používa môj respondent len zriedka, ale na západnom Slovensku je pomerne rozšírená. Hlavne preto, lebo táto technika je veľmi jednoduchá, rýchla a nepotrebujeme pri nej žiadne umelecké nadanie. Nálepky sa na oglazúrovanom a vypálenom črepe pália v peci pri teplote do 500 oC.

 

5. Glazúrovanie a maľovanie keramiky

Maľovanie je výrazná dekoratívna črta a je ozdobou každej keramiky. Respondent v malom množstve využíva aj zdobiacu techniku nazývanú engobovanie. Engobované výrobky majú typický hlinený vzhľad. Engoby sú vlastne riedke keramické masy príbuzného zloženia ako samotný črep. Nazývajú sa aj hlinky. Ich rôzna farebnosť je dosiahnutá rôznym obsahom oxidov kovov, najmä železa. „Hlinka je z bielej hliny a nanáša sa na surový, vypálený črep, dá sa zafarbiť na rôzne farby čiernu, žltú, zelenú a po vypálení je na výrobku biely motív, tak to robia v Pozdišovciach“ Práve v starej hrnčiarskej pozdišovskej dielni sa táto technika engobovania preslávila a je pre pozdišovskú keramiku typická. V Pozdišovciach engobujú výzdobné prvky geometrického a abstraktného charakteru. (PLICKOVÁ 1996: 36) Ján Granec využíva pri engobovaní tie najjednoduchšie tvary vlnovky, pásy a čiary. Hlinka sa na črep nanáša rožkom nazývaným kukučka, ktorá je naplnená tečúcou hlinkou alebo štetcom (Obr. č.15). Takto zdobí jedine úžitkovú keramiku ako napríklad napájadla pre sliepky, hrnce alebo pekáče. Na rozdiel od glazúrovaných predmetov nie sú lesklé a prepúšťajú vodu. Preto sa väčšinou polievajú priehľadnou glazúrou.

Glazúrovanie vypáleného črepu je typické pre majoliku teda fajansu. Glazúry obsahujú rôzne zlúčeniny napríklad kremičitany, ktoré sa pri pálení menia na sklovinu. Glazúra sa používa z toho dôvodu, aby tovar bol nepriepustný voči vode, aby sa dosiahlo hladkej plochy, chráni črep pred zašpinením a okrem toho zvyšuje estetický a dekoratívny vzhľad výrobku. (Archívny materiál) Respondent využíva na glazúrovanie svojich výrobkov kremičité bezolovnaté, cíničité a zirkoničité glazúry. Ide o biele krycie glazúry. Vyskytujú sa aj olovnaté glazúry, ale od ich používania sa upustilo, pretože boli jedovaté a na vzduchu sčerneli. Základná farba glazúry je biela. Ak chceme dosiahnuť zmenu farby bielej podkladovej glazúry , pridávame do nej rôzne farby čo sú vlastne kysličníky kovu, ktoré sa používajú pri maľovaní na glazúru. Respondent ju odkupuje z Lučenca a Bratislavy. Každá glazúra ma presne uvedené pri akej teplote sa má páliť. Pred glazúrovaním sa musí glazúra zriediť a rozmiešať vo vode. „Suchá glazúra sa rozriedi s vodou a leje sa na črep po prvom pálení teda na prežah, správne zamiešaná glazúra nesmie biť hustá ani riedka, keď je bieli črep musí byť redšia glazúra, keď je nejaká, čo sa taví musí biť hustá“ (Obr. č.16) Pred glazúrovaním sa výrobok dobre očistí štetcom od prachu a nedotýkame sa ho mastnými prstami. Glazúru nanášame polievaním, namáčaním alebo štetcom. (Obr. č.17) Záleží to predovšetkým od veľkosti črepu.. Menšie predmety môžeme držať špeciálnymi kliešťami a ponoriť ich do glazúry. (Obr. č.19) Stopu po kliešťach zatrieme štetcom. Veľké výrobky glazúrujeme polievaním. Vnútro nádob glazúrou vylievame. Čo znamená, že do nádob sa naleje glazúra a následne sa krúživým pohybom vyleje. Po naglazúrovaní sa musí spodná časť výrobku dôkladne očistiť od glazúry, pretože by sa predmet pri vypaľovaní prilepil k podložke v peci.

Na takto oglazúrované výrobky môžeme maľovať.(Obr. č.18, 20) Farby sú vlastne kysličníky kovu a ich farebná škála je veľmi pestrá. Respondent využíva na maľovanie dekoru najčastejšie červenú, žltú, zelenú, hnedú a modrú farbu. Maľovanie na nevypálenú bielu kryciu glazúru je typická majoliková technika. Farby sa rozrieďujú vodou a nanášajú na glazovaný črep štetcami rôznej hrúbky a tvaru. Dekorovaný predmet sa stavia na otáčavý krúžok, aby sa ľahšie pracovalo.(Obr. č.21) Keramické farby sú pred vypálením inej farebnosti ako po vypálení, a preto je potrebné tieto odchýlky farebnosti poznať a s maľovaním mať skúsenosti.

Ďalším spôsobom zdobenia je nanášanie farby na surový oglazúrovaný črep fúkaním. Používa sa na to takzvaná fixírka. Táto technika je veľmi jednoduchá do rozmiešanej farby sa vloží jeden koniec fixírky, do ktorej fúkame, a tak nanášame farbu na črep. (Obr. č.22) Výsledný efekt je podobný ako pri nanášaní farby sprejom.

Respondent využíva pri maľovaní staré habánske dekori, drží sa predpísaných predlôh, ale vymýšľa aj vlastné dekori. Najčastejšie sa na jeho výrobkoch vyskytuje kvetinový motív, ruže hrozná, jeleň a rôzne poľovnícke a vinohradnícke motívy. Klenotom zdobenia jeho dielne sú kresťanské motívy Martina Jariabka pochádzajúceho zo Senice. Ide o veľké taniere s motívom Mojžiša, poslednej večere, Adama a Evy a iných. (Obr. č.23)

Typy dekoru by som rozdelil do dvoch základných skupín na habánsky a modranský motív. Tieto typy zdobenia najčastejšie využíva môj respondent, ale aj väčšina západoslovenských výrobcov.

Typickým habánskym motívom maľovaným v dielni Jána Granca je kvetinový dekor. Predstavuje zložitú a hustú spleť štylizovaných kvetinových motívov. (Obr. č.24) Tento dekór sa maľuje v rôznych farbách hnedej, zelenej, modrej alebo pestrofarebnej. Pri habánskom motíve sa využívajú všetky farby okrem červenej, ktorú habáni nepoužívali, pretože bola farbou krvi.

Pri modranskom dekore sa využíva zelená farba obtiahnutý hnedou kontúrou, ale najobľúbenejšie sú čisto modré alebo pestrofarebné motívy pri, ktorých sa už červená farba bohato využíva. Modranský dekor znázorňuje poľovnícke a vinohradnícke výjavy, ale najčastejšie sú to motívy ruží a hrozna. (Obr. č.25)

Novými prvkami vo výzdobe u môjho respondenta sú moderné motívy, ako napríklad motív ovocia, panelákov, mačiek, lúčnych kvetov a mnohých ďalších. Ide teda o uspokojenie zákazníkovho vkusu a predstáv. Na výrobky sa preto maľujú objednané motívy a tie motívy, o ktoré je najväčší záujem. Moderné motívy však nevytlačili tradičné habánske a modranské dekori, je o ne naďalej veľký záujem, aj keď už nie taký, ako tomu bolo v minulosti.

Ján Granec si v súčasnosti svoje výrobky maľuje a zdobí sám za pomoci svojej rodiny. Občas si k nemu prídu brigádne privyrobiť bývali maliari z Modranskej majoliky. Katalóg výrobkov a jednotlivých dekorov je priložený v CD prílohe.